Hlavne nestúp na ten shit

Asfaltové prebudenie

Každé ráno, keď sa svet ešte len prebúdza do nového dňa, vykročím na svoju púť. Cesta do práce je ako každodenný rituál, polhodinová prechádzka po asfaltovej ceste, ktorá sa vine cez prázdne pole, akoby bola metaforou života – niekedy rovná a predvídateľná, na koči sa stáča ako myšlienky dieťaťa a s pozornosťou ADHD na konci chýba časť cesty… (asi neboli peniaze na dokončenie)

Hlavne nestúp na ten shit

Pole ktoré ho pretína je ako nepísaná stránka, čakajúca na príbehy, ktoré sa na nej odohrajú. A ja, ako pútnik svojho osudu, kráčam po tejto ceste, obklopený tichom, ktoré je len občas prerušené štebotom vtákov alebo vzdialeným zvukom prichádzajúceho dňa. Inokedy zvuky v kríkoch čupiaceho Rómami ktorý tam práve serie. Vtedy už človek veľa  neočakáva od nového dňa, len už si dáva pozor aby nestúpil do Ešte väčšej kopy metaforických hovien. 

 

Začiatok konca nového dňa

V cieli mojej cesty stojí budova, kam smerujú moje kroky. Je to viac než len miesto, kde pracujem. Je to pevnosť plná neopísatelných  možností, kde každý deň môže priniesť niečo nové, nečakané, možno dokonca komické. A tak, s každým krokom, ktorý ma približuje k mojej destinácii, cítim, ako sa v mojom vnútri rozlieha pocit očakávania toho, čo prinesie nový deň. Či to bude len další Shit v kríkoch alebo niečo skutočne zaujímavé.